TECHNIKA AUTOTERAPIE – ako pomôcť sám sebe

Ak zažívame nepríjemnú situáciu, nepríjemné pocity, či už v tele alebo na tele, vieme si často pomôcť sami. Celá technika je postavená na tom, že prestaneme klásť ODPOR.

JE NÁM NEPRÍJEMNE. NECÍTIME SA DOBRE. SME V NEPOHODE.

Je úplne jedno, ako voláme pocity, ktoré zažívame – STRACH, HNEV, ZLOSŤ, ZVIERANIE, TLAK, TRAS, čokoľvek cítime – ZASTAVÍME SA. Pokiaľ vnímam niekde na sebe niečo negatívne, MOJA POZORNOSŤ tam ide automaticky sama.

• ZASTAVIŤ SA

• ZAVRIEŤ OČI,,, (nemusíme)

• ZASTAVIŤ MYSLENIE ,,,

• POZORNOSŤ skĺzne automaticky k pocitu, ktorý je nám najviac nepríjemný

• SLEDUJEM, POZORUJEM, VNÍMAM TEN POCIT

• AK PRÍDE MYŠLIENKA – znova si poviem SLEDUJ MYŠLIENKY / čakaj na myšlienku

• ZNOVA POZORUJEM A VNÍMAM,,,,

A ono to pomaly odoznieva,,,, tá naša pozornosť bez myšlienok to rozpustí,,,

Myslienie zastavíme tak, že si vo vnútri a potichu povieme: SLEDUJ MYŠLIENKY / ČAKAJ NA MYŠLIENKU. Vtedy žiadna myšlienka nepríde a ostáva vnútorné ticho. A my spočinieme pozornosťou na tom pocite, ktorý vo vnútri cítime.

POZORUJEME ten pocit alebo stav, čo vo vnútri alebo na tele zažívame. Nie je to žiadna činnosť, je to akoby UVEDOMOVANIE SI TOHO, ČO SA SO MNOU DEJE. Vnímam len, čo sa so mnou deje, čo cítim vo vnútri tela alebo na tele.

Som si vedomá toho, že cítim smútok, (alebo iné pocity) A NIČ S TÝM NEROBÍM, IBA S TÝM ZOSTÁVAM.

Ono sa to začne premieňať a v okamihu keď je to premenené, tak to samo odpadne. V moimente, keď sa „musím“ na to sústrediť, tak je to hotové a môžeme to nechať tak.

A POKIAĽ TO ODPADNE, UŽ NIČ NEMUSÍM A JE DOBRE.

My to v živote robíme naopak. Keď sa s nami niečo deje, keď tam skĺzne naša pozornosť, tak mysľou hneď chceme niečo urobiť. Nejakú činnosť, nejaký pohyb, aby to nebolo, aby sme z toho odišli. To často nie je ono. Týmto to predlžujeme, a ono sa nám to vracia.

KEĎ SA CHCEME NAUČIŤ RIADIŤ AUTO – NEMÔŽEME Z NEHO ODÍSŤ – VYSTÚPIŤ. Potrebujeme zostať v tom aute.

To je to isté – neutekáme do vonkajších riešení, ale zostávame v tom stave a pozorujeme ho prirodzene.

JE POTREBNÉ ZOSTAŤ S TÝM A VEDIEŤ, ŽE TO ZVLÁDNEM.

Myseľ je nedočkavá, chce to mať za sebou – ALE ONO TO BUDE PRICHÁDZAŤ ZNOVA. To sú tie opakujúce sa programy, ktoré je možné spracovať v terapii. Týmto spôsobom sa môžu programy „prepustiť samé, resp. my ich vieme takto nechať definitívne odísť.

Ak necháme rozplynúť akýkoľvek nepríjemný pocit – automaticky sa s ním rozplývajú negatívne podvedomé programy, myšlienky, presvedčenia, aj zážitky.

V tom je tá nová ľahkosť, že sa nemusíme snažiť, nemusíme chápať, rozumieť, čo a prečo sa deje, len to necháme našou vedomou pozornosťou rozplynúť.

V TOM POKOJI, V TOM TICHU, KEĎ S TÝM NIČ NEROBÍME, IBA TO POZORUJEME, KEĎ TO NEHODNOTÍME Z MYSLE, NEMYSLÍME – VTEDY SA TO „rieši“ samo, priamo z nášho BYTÍ, BOŽSTVÍ, Z NAŠEJ PODSTATY, Z NÁŠHO PLNÉHO POTENCIÁLU VO VNÚTRI.